Akustický večer s Everlast – intímny, autentický a udržateľný

Dve stoličky, klávesy a akustická gitara, Everlast nepotrebuje oveľa viac, aby sa na pódiu cítil pohodlne. Američan zahnal rapový postoj na rok do basy, po turné s „House Of Pain“ v roku 2012 k 20. výročiu kapely toho má teraz dosť. „Hip-hop patrí k mladým,“ vysvetľuje v rozhovore. "Stále budem rapovať v štúdiu, ale už som príliš starý na také nadmerné turné." Dokonca aj dnes stále opisuje seba a svoju hudbu ako "čistý hip hop", ale v konečnom dôsledku je to všetko o rozprávaní. Nezáleží na tom, či necháte sledovateľov zdieľať svoje životné príbehy ako MC alebo ako spevák/skladateľ. Everlast sa za posledných pár rokov naučil, ako využívať hlbokú farbu svojho orgánu. V každom prípade jeho hlas v ten večer znie, ako keby za posledných 25 rokov nikdy nič iné nerobil. Atmosféra vo vypredanom Kofmehli nemohla byť lepšia a dnes už úplne sivý Newyorčan po štyridsiatke dokázal svojim jeden a pol hodinovým speváckym a skladateľským výkonom absolútne nadchnúť.

Na prenesenie dobrej atmosféry na pódiu do vypredanej lokality netreba dve skladby. Naozaj nie je veľa umelcov, ktorí dokážu oscilovať medzi dvoma – povrchne – úplne odlišnými žánrami hudby tak autenticky ako Everlast. Bývalý frontman skupiny House Of Pain chce rozprávať príbehy. Či už s pomocou kompletného DJ setu alebo len akusticky: Everlast je a zostane lyrickým čarodejníkom, ktorý hudobné pozadie používa iba ako soundtrack pre svoje príbehy. Chrapľavému barytónu Erika Schrodyho (tak sa Everlast skutočne volá) nikto neunikne a tak sa svojím bluesom vpaľuje do kolektívnej pamäte. Na intímny koncert toho veľa netreba. Menovite hráč na klávesové nástroje a muž na gitare. Rappera spoznáte maximálne podľa jeho trochu voľného štýlu oblečenia. Everlast spieva, akoby mu zobák narástol a práve vďaka tomu dokáže vysloviť repliky ako „I Kill Any For You“ bez toho, aby sa ho niekto musel báť. Zdá sa, že samotný umelec je veľmi spokojný so svojím riedkym používaním nástrojov a atmosféra v Kofmehli je nielen horúca, ale aj vriaca. Tak spotený, že si Everlast musí neustále utierať gitaru a tvár handrou a vy by ste si priali, aby sa koncert konal v malom, zafajčenom klube a nie vo vypredanom Kofmehle.

Everlast - Kameň v mojej ruke (Kofmehl 21.10.13)

„Vždy som na koncertoch hral niekoľko akustických čísel. Postupom času to bolo stále viac a viac. A veľa z nich sa mi takto páčilo viac ako v pôvodných rockových aranžmánoch, pretože tak ich píšem." Takto Everlast vydal CD «Life Acoustic», ktorá sumarizuje akustické verzie jeho najznámejších skladieb (vrátane hitu House Of Pain «Jump Around»). „Písanie pesničiek a textov je môj život,“ hovorí. „Obdivujem Toma Waitsa a Billa Withersa za to: ich piesne sú večné. Ale dnešný rap je na 90 percent svinstvo. Už sa nehovorí, že deťom predávajú len viac módy alebo – čo je ešte horšie – drogy. Dnešní rapperi sú len otrokmi veľkých korporácií, ktorých nezaujíma nič iné ako tučné bankové konto." S piesňami ako „Black Jesus“ už Everlast napísal niekoľko piesní, ktoré sú stále aktuálne v ich sociálnej kritike aj dnes. Čo mu však neprekáža po obsahovej stránke: „Kto hovorí, že sa musíme ako spoločnosť rozvíjať? Píšem o ľudskej povahe a ako všetko v prírode, aj to ide v kruhoch. Nikdy nebude čas bez vojen, korupcie a hladu – o tom si nerobím ilúzie. Myslím, že je to nesprávne? Prirodzene! Takže neprestanem písať o týchto veciach a plakať, ak si myslím, že moja vláda veci pokazí.“

Medzi skladbami si New Yorker vždy nájde čas na to, aby si zaspomínal. Everlast toho vo svojom živote videl veľa a rád sa o to podelí so svojimi sledovateľmi. Erik Schrody si so slovami neláme hlavu. Jeho nasledovníci ďakujú buď oddaným počúvaním, alebo frenetickým povzbudzovaním. Prízemnosť, ktorú speváčka vyžaruje, je pôsobivá. Pieseň „Stone in my Hand“ venuje uväzneným ženám z „Pussy Riot“ a zdá sa, že je veľmi úprimný. Keď niektorí diváci nasledujú lyrickú požiadavku pomalej, akustickej verzie klasiky „House of Pain“ „Jump Around“, je viditeľne prekvapený. "Nemyslel som si, že by ste mohli skutočne preskočiť na túto verziu," hovorí. "Dokázali ste mi, že som sa mýlil." Duo prináša takmer všetko, čo katalóg Everlast ponúka, a nevďačí Kofmehlovi za hit. Od „Black Jesus“ cez „White Trash Beautiful“ až po „What It's Like“ nič nechýbalo. Everlast a jeho klávesák ovládajú tiché a šumivé pasáže, ako aj hru s dynamikou mimoriadne dobre, takže minimálne inštrumentovaná hudba nikdy neomrzí.

Everlast videla na balkóne transparent mladej ženy s nápisom „Please Play Maybe“. "Videla som tvoje znamenie," hovorí statná Američanka a splní jej želanie, hoci pesničku už očividne dlho nehral, ​​"teraz sa snažím zapamätať si pesničku." Začína to veľkou improvizáciou a krátkymi prestávkami na hľadanie tých správnych akordov. "Prepáčte, ale myslím, že sme tú pesničku ešte nikdy nehrali naživo." a keď sa pomýlil, venoval mladej žene previnilý psí pohľad a ospravedlňujúco pokrčil plecami. Publikum je bez seba. Lepší koncert snáď ani nemôže byť a to bol moment večera a podčiarkol autentickosť človeka na pódiu. Američan má charizmu, z ktorej mu ľudia jedia z ruky, čo bolo jasne vidieť na nikdy nekončiacich spevoch „NaNaNa“ z „Put Your Lights On“. Everlast spôsoboval husiu kožu v hlave a jeho zvuk vždy vytvára obrazy v hlave. Po takmer hodine a pol je konečne koniec, aj keď mnohí stále dúfajú, že sa „Biely diabol“ opäť ukáže, no nič z toho nebolo. Skvelý večer s ešte väčším umelcom, kde by si človek prial vystúpenie v malom bare, s oveľa menším počtom ľudí, s whisky a cigarami.

Everlast - Black Jesus (Kofmehl 21.10.13. XNUMX. XNUMX)

[rwp-review id=»0″]