Čo prinieslo nie, odpor? Nič. (...) Bolo to zbytočné; Všetko, úplne všetko, sa stalo oveľa horšie. Nemali sme sa teda brániť? ...nemali protestovať? Mali sme myknúť plecami a prijať všetko? Ustúpiť do „nového vnútra“, ako kážu lokaji mocných? Čakáte na novú kozmickú konšteláciu Vek Vodnára, ktorá všetko zmení k lepšiemu? Alebo sa vzdať? Vzdať sa? Neuróza alebo lieky, alkohol alebo iné drogy? Zničte sa namiesto toho, aby ste zničili to, čo vás ničí?
(...)
Predovšetkým musíte mať jasno v jednej veci: v tomto konkrétnom prípade nemôžete vyhrať. Tí, ktorí sú pri moci, sú v tomto konkrétnom prípade VŽDY silnejší, majú monopol na násilie – ľudovo povedané. Nikdy sa nebudete hanbiť za to, že ste podľahli „tlaku ulice“. Ich prestíž, ich myslenie o moci im nikdy nedovolí priznať, že ten, kto povedal „a“, by nikdy nemal povedať „b“, ak sa „a“ mýlilo.U nás to nemôže a nesmie byť o úspechu či dokonca „víťazstve“ v individuálnych prípadoch – inak je až príliš veľké riziko, že to vzdám, lebo som neuspel. Musím si uvedomiť, že toto nie je individuálny prípad, ale niečo oveľa väčšie. Musím si uvedomiť, že som súčasťou gigantického sociálneho konfliktu, konfliktu, ktorý sa ešte len začal a väčšina ľudí ho ešte nepozná. ... a už neprebieha medzi ľavou a pravou.
– Hans A. Pestalozzi, júl 1986 (!)