Pútnik

„Často sú mu anhaga ponúkané,
metudes miltse, þeah þe on modcearig
geond lagulade longe sceolde
hreran mid hondum hrimcealde sæ,

wadan wræclastas. Wyrd bið ful aræd!“
Swa cwæð eardstapa, earfeþa gemyndig,
wraþra wælsleahta, winemæga hryre:
„Často som sceolde ana uhtna gehwylce
moja kariéra cwiþan. Nie je to cwicra nan

þe ic ho modsefan minne durre
sweotule asecgan. Chcem niečo také
þæt biþ in eorle indryhten þeaw,
pripevnil si ferðlocan obväz,
healde jeho hordcofan, hycge swa bude.

Nie je možné nájsť mod wyrde wiðstondan,
no se hreo hyge helpe gefremman.
Forðon domgeorne dreorigne často
in hyra breostcofan bindað fæste;
swa ic modsefan minne sceolde,

často earmcearig, eðle bidæled,
freemægum feor feterum sælan,
siþþan geara iu zlaté víno láska
hrusan heolstre biwrah a ja hean þonan
vod wintercearig ponúka waþema nádobu,

sohte sele dreorig sinces bryttan,
hwær ic feor oþþe neah findan meahte
jeden þe in meoduhealle min moje viem,
oþþe mec freondleasne frefran wolde,
weman mid wynnum. Čo je to cunnað,

hu sliþen bið starostlivosť o geferana,
þam þe him lyt hafað leofra geholta.
Warað hine wræclast, nales rany zlato,
ferðloca freorig, nalæs foldan blæd.
Gemon, ktorý vyberá a odhlasuje,

Hu hine on geoguðe jeho zlaté víno
wenede vedieť. Wyn eal gereas!
Forþon wat se þe sceal his winedryhtnes
leofes larcwidum longe forþolian,
ðonne care ond slæp somod ætgædre

earmne anhogan často bindað.
þþþæt on mode þæt on jeho mondryhten
clyppe ond cysse, a na cneo lecge
Honda a heafod, swa he hwilum ær
v geardagum giefstolas breac.

ðonne onwæcneð eft wineleas guma,
povedal mu biforan fealwe wegas,
baþian brimfuglas, brædan feþra,
hreosan hrim ond snaw, krúpy zmiešané.
þonne beoð þy hefigran heortan benne,

sare æfter swæsne. opatruj sa,
þonne maga gemynd mod geondhweorfeð;
greteð gliwstafum, georne geondsceawað
secga geseldan. Swimmað preč!
Fleotendra ferð no þær fela carryeð

cuðra cwidegiedda. Cearo bið geniwad
som þe sendan sceal swiþe geneahhe
ponuka waþema kontajner werigne sefan.
Z tohto dôvodu môžem dosiahnuť lepší výsledok
pre hwan modsefa min ne sweorce,

þonne ic eorla život eal geondþence,
ahoj farlice flot ofgeafon,
modge maguþegnas. Swa je stredná hodnota
ealra dogra gehwam threeoseð ond fealleþ,
nemôžme byť múdri, či vek

wintra dæl in woruldrice. Wita sceal geþyldig,
nie sceal nie hattheort nie to hrædwyrde,
nie wac wiga nie wanhydig,
nie to forht nie to fægen, nie to feohgifre
ne næfre gielpes to georn, ær he geare cunne.

Beorn sceal bidan, þonne he beot spriceð,
oþþæt collenferð cunne gearwe
hwider hreþra gehygd hweorfan will.
Ongietan sceal gleaw hæle hu gæstlic bið,
Môžete si obliecť aj takúto vestu,

swa nu missenlice geond þisne middangeard
vetry biwaune weallas stondaþ,
hrime bihrorene, hryðge þa ederas.
Woriað þa winsalo, waldend licgað
dreame bidrorene, duguþ eal gecong,

wlonc bi welle. Sume parochňa fornom,
ferede in forðwege, sumne fugel oþbær
ofer heanne holm, sumne se hara wulf
deaðe gedælde, sumne dreorighleor
v eorðscræfe eorl gehydde.

Yþde swa þisne eardgeard ælda scyppend
oþþæt burgwara breahtma prenájom
eald enta geweorc idlu stodon.
Se þonne þisne bohatstvo kradnite múdre geþohte
ond þis deorce lif deope geondþenceð,

frod in ferðe, feor často gemón
wælsleahta nosené, a ako slovo acwið:
„Hwær cwom mearg? Čo mago? Čo maþþumgyfa?
Aké sú vaše symboly? Hwær sindon seledreamas?
Eala si objednáva buchtu! Eala byrnwiga!

Eala þeodnes þrym! Hu seo þrag wat,
Genap under nihthelm, swa heo no wære.
Neváhajte na posledný leofre duguþe
weal wundrum heah, wyrmlicum fah.
Eorlas fornoman asca þryþe,

wæpen wælgifru, wyrd seo mære,
ond þas stanhleoþu stormas cnyssað,
hrið hreosende hrusan bindeð,
Wintres woma, þonne won cymeð,
nipeð nihtscua, norþan onsendeð

hreo hæglfare hæleþum na andan.
Všetko je ucho eorþan ryža,
onwendeð wyrda gesceaft weoruld pod heofonum.
Jej bið feoh læne, jej bið freond læne,
jej bið mon læne, jej bið mæg læne,

eal þis eorþan gesteal idel weorþeð!“
Swa cwæð snottor v režime, povedal mu sundor æt rune.
Ked sa dostanem do svojho treowe gealdeþ, nie sceal næfre jeho roztrhané na rycén
rodený breostum acyþan, nemþe on ær þa bote cunne,
eorl mid elne gefremman. My sme mu ďaľší,

frfre to fæder on heofonum, þær us eal seo fæstnung stondeð.

„Samotný človek často zakúsi milosrdenstvo sám pre seba,
milosrdenstvo Merača, hoci sa trápil v duchu,
nad oceánom musí dlho
hýbať rukami rýma studené more,

cestovať po cestách vyhnanstva – Osud je neúprosný.“
Tak povedal tulák, pamätajúc na ťažkosti,
krutých smrteľných bojov, pád drahých príbuzných –
„Často musím každé ráno sám
Oplakávaj môj smútok; teraz už nikto nežije

ktorému sa odvážim jasne povedať svoje najvnútornejšie myšlienky.
naozaj viem
že je to u muža ušľachtilý zvyk
pevne zviazať svoje myšlienky zdržanlivosťou,
drž jeho pokladnicu, mysli, čo chce.

Muž unavený na duchu nemôže odolať osudu,
ani utrápená myseľ nemôže ponúknuť pomoc.
Preto tí, ktorí túžia po chvále, často zväzujú smutnú myseľ
v ich prsnom puzdre s obmedzením.
Tak som, nešťastne smutný, oddelený od vlasti,
ďaleko od svojho šľachtického rodu, musel som si spútať myšlienky putami,

od tej doby tma zeme
kryl môjho zlatého priateľa a ja, úbohý,
pokračoval potom, zimomravo, cez viazanie vĺn.

Smutné, hľadal som sieň darcu pokladov,
Kde nájdem, ďaleko alebo blízko,
ten, kto v medovine môže vedieť o mojich ľuďoch,
alebo by ma mohol chcieť utešiť, bez priateľov,
baviť sa pôžitkami. Vie, kto to zažíva

aká krutá je starostlivosť ako spoločník,
tomu, kto má málo milovaných ochrancov.
Čaká ho cesta vyhnanstva, nie skrútené zlato,
zamrznuté pocity, nie zemská sláva.
pamätá na zadržané a prijímanie pokladov,

ako v mladosti jeho zlatý priateľ
zvykol na hostinu. Ale všetko potešenie zlyhalo.
Naozaj vie, kto sa bez neho musí dlho zaobísť
radu svojho milovaného pána
keď spolu smútok a spánok

často zväzujú úbohého osamelého človeka –
v duchu si myslí, že on
objíme a pobozká svojho pána a položí
ruky a hlavu na kolene, presne tak, ako to občas robil
v predchádzajúcich dňoch sa tešil z rozdávania darčekov.

Potom sa muž bez priateľov znova prebudí,
vidí pred sebou temné vlny,
kúpanie morských vtákov, roztiahnutie krídel,
padá mráz a sneh zmiešaný s krúpami.
Potom sú rany jeho srdca o to ťažšie,

ubolený túžbou po milovanej osobe. Prepáč je obnovené
keď mu mysľou prejde spomienka na príbuzných;
pozdraví so známkami radosti, dychtivo skúma
jeho druhovia, bojovníci. Opäť odplávajú.
Duch plávajúcich tam nikdy veľa neprinesie

známe výroky. Starostlivosť sa obnovuje
pre toho, kto musí posielať veľmi často
jeho unavený duch nad viazaním vĺn,
Preto nemôžem myslieť prečo na celom svete
moja myseľ by nemala tmavnúť

keď uvažujem o všetkých životoch ľudí,
ako náhle opustili podlahu haly,
statoční mladí zástancovia. Takže táto stredozem
zlyháva a padá každý deň;
Preto sa človek nemôže stať múdrym, kým nebude vlastniť

podiel zím v kráľovstve tohto sveta. Múdry človek musí byť trpezlivý,
ani nesmie byť nikdy príliš temperamentný, ani príliš unáhlený v reči
ani príliš slabý v bitkách, ani príliš nedbalý,
ani príliš ustráchaný, ani príliš veselý, ani príliš lakomý na bohatstvo
ani nikdy príliš dychtivý po chválení, kým to s istotou nebude vedieť.

Človek musí čakať, keď sa vychvaľuje,
kým s pevným srdcom nevie s istotou
kam sa myšlienka srdca môže chcieť obrátiť.
Rozvážny človek si musí uvedomiť, aké to bude hrozné
keď všetko bohatstvo tohto sveta je zbytočné,

ako teraz rôzne v tejto Stredozemi
steny ošľahané vetrom,
pokryté námrazou, zasnežené príbytky.
Vínne siene idú do záhuby, vládcovia klamú
zbavený radosti, hostiteľ všetok zahynul

hrdý na stenu. Nejaká vojna trvala,
nesený na ceste ďalej; jeden odniesol vták
nad šírym morom; jeden zdieľal sivý vlk
so Smrťou; jeden šľachtic so smutnou tvárou
pochovaný v zemnej jame.

Tak Stvoriteľ ľudí spustošil tento kraj,
až po staroveký svet obrov, ktorému chýbali zvuky
občanov, nečinne.
Ten, kto hlboko uvažuje o tejto stene,
a tento temný život s múdrou myšlienkou,

starý duchom, často si pamätá dávno,
množstvo bitiek a hovorí tieto slová:
„Kde je kôň? Kde je mladý bojovník? Kde je darca pokladu?
Kde sú miesta banketov? Kde sú radosti v sále?
Žiaľ, jasný pohár! Žiaľ, odoslaný bojovník!

Žiaľ, sláva princa! Ako šiel čas,
zmizol pod nočným kormidlom, ako keby nikdy nebol!
Teraz na mieste milovaného hostiteľa stojí
stena podivuhodne vysoká, zdobená podobizňami hadov.
Moc oštepov vzala šľachticov,
zbrane bažiace po zabíjaní; osud známy,
a búrky bijú do týchto skalnatých svahov,
padajúca snehová búrka zväzuje zem,
hluk zimy, potom prichádza tma.
Tieň noci tmavne, posiela zo severu
drsná spŕška krupobitia v nepriateľstve k bojovníkom.
Celé kráľovstvo zeme je plné súženia,
pôsobenie osudov mení svet pod nebom.
Tu je bohatstvo pominuteľné, tu je pominuteľný priateľ,
tu je prechodný muž, tu je prechodná žena,

celý tento základ zeme sa vyprázdni.
Tak hovoril múdry v duchu, sedel sám v súkromnej meditácii.
Ten, kto je dobrý, dodrží svoj sľub a človek sa nikdy neprejaví
hnev jeho pŕs príliš rýchlo, pokiaľ on, muž,
by mal vedieť vopred, ako dosiahnuť nápravu s odvahou.
Dobre bude tomu, kto hľadá milosť,

útechu od Otca v nebesiach, kde je stálosť
stojí za nás všetkých.