Existuje slovo, ktoré akoby zahŕňalo všetko, no takmer nikto ho skutočne nespochybňuje: My. Ľahko kĺže z pier, znie vrúcne, spájajúco, takmer upokojujúco. Ale ak sa zastavíte a počúvate, toto slovo sa začne trblietať. Kto tu vlastne hovorí? A z akej hĺbky?
„My“, ktoré sa dnes tak ležérne používa, často nie je životný priestor, ale hmla. Je to ozvena, živená zvykom, strachom z odlúčenia a odvekou túžbou nebyť sám. V tejto hmle ja stráca svoje kontúry. Rozhodnutia sa už necítia, ale prijímajú. Myšlienky sa už nerodia, ale opakujú. „My“ sa potom nestáva komunitou, ale objatím bez tlkotu srdca.
Z duchovného hľadiska to nie je náhoda. Ľudia vždy hľadali spolupatričnosť. V dávnych dobách to znamenalo ochranu, prežitie a teplo. Ale každá sila má svoju tieňovú stránku. Tam, kde spolupatričnosť nepramení z uvedomenia, ale z úteku, sa objavuje stádová mentalita. Nie posvätná spolupatričnosť, ale kolektívny spánok, v ktorom sa zodpovednosť vyparuje a pravda sa prispôsobuje.
Skutočné „my“ nemôže vzniknúť zo splynutia. Rastie z jasnosti. Z ľudí, ktorí poznajú sami seba, ktorí vstúpili do svojho vnútorného územia a vedia, kde ležia ich hranice. Iba tam, kde človek rozpozná svoje vlastné svetlo, ho môže zdieľať bez toho, aby stratil seba samého. Iba tam, kde už jeho ja nepotrebuje brániť, sa môže otvoriť.
Mysticky povedané, ja nie je protivníkom kolektívu. Je jeho zdrojom. Každá duša je jedinečnou notou vo veľkom akorde bytia. Keď je nota potlačená, nevznikne harmónia, iba disonancia. Kolektív, ktorý sa bojí individuality, nie je zbor, ale pochodová kapela bez hudby.
Paradox spočíva v tomto: čím jasnejšie človek spočíva v sebe samom, tým menej sa potrebuje držať neurčitého „my“. Vedia, kedy hovoriť a kedy počúvať, kedy sa spojiť a kedy sa stiahnuť. Uvedomujú si, že komunita nie je stav, ale živý proces – tanec medzi blízkosťou a nezávislosťou.
Možno práve toto je skutočný proces duchovného dozrievania našej doby. Nie je otázkou, ku komu patríme, ale ako vedome sa spájame. Nie splynutie s kolektívom, ale vedomé spolužitie, v ktorom sa rozdielnosť neprežíva ako hrozba, ale ako obohatenie.
Skutočné „my“ nie je bojový pokrik ani morálny štít. Je to tichý kruh. Ľudia sú v ňom nie preto, že musia byť, ale preto, že chcú byť. Každý prináša svoju vlastnú pravdu, svoju vlastnú zodpovednosť, svoj vnútorný poriadok. Nikto sa nestratí. Nikto nie je pohltený.
Možno toto nové „my“ nezačína zvonku, v sloganoch alebo identitách, ale vo vnútri. V tichom rozhodnutí brať sa vážne. V ochote nesplynúť, ale stretnúť sa. Tam, kde končí ja a druhý skutočne začína, sa neotvára žiadna priepasť – ale posvätný priestor.
A možno práve to je tá pozvánka: už viac nepoužívať slovo „my“ bezmyšlienkovite, ale opäť si ho zaslúžiť. Prostredníctvom uvedomenia si. Prostredníctvom prítomnosti. Prostredníctvom návratu k sebe samým.
„Dravens Tales from the Crypt“ už viac ako 15 rokov očaruje nevkusnou zmesou humoru, serióznej žurnalistiky – pre aktuálne udalosti a nevyvážené spravodajstvo v politike tlače – a zombíkov, ozdobených množstvom umenia, zábavy a punk rocku. Draven zo svojho koníčka urobil obľúbenú značku, ktorá sa nedá zaradiť.
Môj blog nebol nikdy navrhnutý tak, aby šíril správy, nieto ešte politický, ale pri aktuálnych udalostiach si nemôžem pomôcť a nezachytím tu informácie, ktoré sú inak cenzurované na všetkých ostatných kanáloch. Som si vedomý toho, že dizajnová stránka sa mnohým v tomto smere nemusí zdať „seriózna“, ale nebudem to meniť, aby som potešila „mainstream“. Každý, kto je otvorený informáciám, ktoré nie sú v súlade so štátom, vidí obsah a nie obal. Za posledné 2 roky som sa snažil poskytnúť ľuďom informácie dosť, ale rýchlo som si všimol, že nikdy nezáleží na tom, ako sú „zabalené“, ale aký je k tomu postoj toho druhého. Nechcem nikomu naliať med na ústa, aby som akýmkoľvek spôsobom splnil očakávania, takže si ponechám tento návrh, pretože dúfam, že raz budem môcť prestať robiť tieto politické vyhlásenia, pretože nie je mojím cieľom pokračovať takto navždy 
Nechám na každom, ako sa k tomu postaví. Môžete však jednoducho skopírovať a distribuovať obsah, môj blog bol vždy pod Licencia WTFPL.
Je pre mňa ťažké popísať, čo tu vlastne robím, z DravensTales sa za tie roky stal kultúrny blog, hudobný blog, shock blog, tech blog, hororový blog, zábavný blog, blog o nájdených položkách na internete, bizarný internet, trash blog, art blog, ohrievač vody, zeitgeistický blog , Šrotovací blog a blog s názvom grab bag. Všetko, čo je správne ... - a predsa nie. Blog sa zameriava hlavne na súčasné umenie v najširšom slova zmysle.
Pre zabezpečenie chodu stránky ste vítaní Darujte kreditnou kartou, Paypal, Google Pay, Apple Pay alebo inkasom/bankovým účtom. Veľká vďaka všetkým čitateľom a podporovateľom tohto blogu!
