Klub horí. Plamene pohlcujú strop, dym sa vkráda do každej pľúcy ako temná myšlienka. A čo robíme my? Vytiahneme si smartfóny. Filmujeme. Stále nahrávame. Niektorí stále tancujú. Niektorí spievajú. Niektorí sa dokonca usmievajú do kamery, akoby to všetko bol len mimoriadne pohlcujúci ohňostroj. Vitajte vo veku úplného sebaodcudzenia, prezentovaného vo vysokom rozlíšení.
Áno, mnohí boli mladí. Áno, alkohol bol súčasťou diania. Áno, skupinová dynamika, tunelové videnie, pocit zahltenia. Všetko známe. Všetko vysvetliteľné. Ale nič z toho nevysvetľuje, prečo prvým reflexom už nie je útek, ale dokumentácia. Prečo je vlastné prežitie zjavne menej dôležité ako dokázanie, že človek „tam“ bol. Namiesto inštinktu: živý prenos. Namiesto pomoci: obsah. Namiesto premýšľania: prebiehajúce nahrávanie.
Toto nie je morálne zúčtovanie s obeťami. Každý, kto to takto interpretuje, úplne nepochopil pointu. Je to zúčtovanie so sebou samým. So spoločnosťou, ktorá outsourcovala svoje zmysly. Na obrazovky. Na algoritmy. Na stroje, ktoré rozhodujú o tom, čo je dôležité, zatiaľ čo my sme zabudli, aké je to nebezpečenstvo.
Smartfóny z nás neurobili hlúpych. Ale urobili z nás samoľúbych ľudí. A samoľúbosť je v extrémnych situáciách smrteľná. Tí, ktorí sa naučili, že ich zariadenie premýšľa, filtruje, vyhodnocuje a varuje ich, budú stále čakať na signál, aj keď im pľúca už horia dymom. Žiadne push notifikácie, žiadna panika. Žiadny alarm, žiadny inštinkt. Takže všetko je v poriadku, však?
Je tu táto jedna fotografia. Žiadna explicitná hrôza. Žiadne mŕtvoly. Žiadna krv. A predsa sa na ňu ľahko nepozerá. Pretože zmrazí ten okamih, keď bolo ešte čokoľvek možné. Silvester. Okuliare. Svetlá. Hudba. Tváre plné očakávania. Ten nebezpečný pocit bezpečia, ktorý nás núti veriť, že kontrola je prirodzený stav.
Nikto nevenuje pozornosť detailom. Nikto sa nepýta, či je to naozaj neškodné. Nikto neuvažuje o tom, že stačí jediný okamih. Iskra. Porucha. Príliš neskoré rozhodnutie.
Potom sa niečo pohne. Neviditeľne. Citeľne. Vzduch sa stane ťažkým. Hudba sa zmení na hluk. Párty sa skončila bez toho, aby si to niekto všimol. Prechod je tichý. Čas sa zastaví. Praskne.
Tento obrázok nezobrazuje dnešný luxus. Nepredáva životný štýl. Zachytáva posledný nádych normality. Ukazuje tú neuveriteľne tenkú hranicu medzi „všetko je v poriadku“ a „nič už nikdy nebude také, ako predtým“. A trpká pravda je: nemusíte vidieť posmrtný život, aby ste pochopili, čo sa stalo. Stačí sa pozrieť na tento jediný okamih. Okamih, keď sa ešte nikto nebojí, ale osud je už rozhodnutý.
Radi hovoríme o umelej inteligencii, budúcnosti, efektívnosti. Ale v skutočnosti sme zabudli na niečo podstatné: ako byť prítomný. Ako používať svoj mozog. Ako brať svoje telo vážne. Ako rozpoznať nebezpečenstvo skôr, ako sa stane trendom.
Vo svete, ktorý nás čoraz viac zbavuje potreby premýšľať, musíme robiť presný opak. Trénovať si myslenie. Zdokonaľovať si inštinkty. Neprenášať empatiu na iných. Zostať ľudskými, aj keď všetko okolo nás kričí, že by sme mali byť len divákmi.
Nech mŕtvi odpočívajú v pokoji.
Nech sa zranený uzdraví.
A kiežby sme konečne pochopili, že existujú obrázky, ktoré síce neukazujú, čo sa stalo, ale keď sa tomu ešte dalo zabrániť.
Ak sa z toho nepoučíme, nabudúce nezhorí len klub. Zhorí niečo oveľa zásadnejšie…
„Dravens Tales from the Crypt“ už viac ako 15 rokov očaruje nevkusnou zmesou humoru, serióznej žurnalistiky – pre aktuálne udalosti a nevyvážené spravodajstvo v politike tlače – a zombíkov, ozdobených množstvom umenia, zábavy a punk rocku. Draven zo svojho koníčka urobil obľúbenú značku, ktorá sa nedá zaradiť.
Môj blog nebol nikdy navrhnutý tak, aby šíril správy, nieto ešte politický, ale pri aktuálnych udalostiach si nemôžem pomôcť a nezachytím tu informácie, ktoré sú inak cenzurované na všetkých ostatných kanáloch. Som si vedomý toho, že dizajnová stránka sa mnohým v tomto smere nemusí zdať „seriózna“, ale nebudem to meniť, aby som potešila „mainstream“. Každý, kto je otvorený informáciám, ktoré nie sú v súlade so štátom, vidí obsah a nie obal. Za posledné 2 roky som sa snažil poskytnúť ľuďom informácie dosť, ale rýchlo som si všimol, že nikdy nezáleží na tom, ako sú „zabalené“, ale aký je k tomu postoj toho druhého. Nechcem nikomu naliať med na ústa, aby som akýmkoľvek spôsobom splnil očakávania, takže si ponechám tento návrh, pretože dúfam, že raz budem môcť prestať robiť tieto politické vyhlásenia, pretože nie je mojím cieľom pokračovať takto navždy 
Nechám na každom, ako sa k tomu postaví. Môžete však jednoducho skopírovať a distribuovať obsah, môj blog bol vždy pod Licencia WTFPL.
Je pre mňa ťažké popísať, čo tu vlastne robím, z DravensTales sa za tie roky stal kultúrny blog, hudobný blog, shock blog, tech blog, hororový blog, zábavný blog, blog o nájdených položkách na internete, bizarný internet, trash blog, art blog, ohrievač vody, zeitgeistický blog , Šrotovací blog a blog s názvom grab bag. Všetko, čo je správne ... - a predsa nie. Blog sa zameriava hlavne na súčasné umenie v najširšom slova zmysle.
Pre zabezpečenie chodu stránky ste vítaní Darujte kreditnou kartou, Paypal, Google Pay, Apple Pay alebo inkasom/bankovým účtom. Veľká vďaka všetkým čitateľom a podporovateľom tohto blogu!
